Lorenzo Lorraine Langstroth

(25. decembra 1810 – 6. októbra 1895) bol americký včelár, duchovný a učiteľ, považovaný za otca amerického včelárstva. Vytvoril moderný Langstrothov úľ.

langstroth

Narodil sa vo Philadelphii v americkom štáte Pennsylvania ako jedno z ôsmich detí Johna G. a Rebeccy Dunn Langstrothových. Už od detstva prejavoval mimoriadny záujem o objavovanie tajov zo života hmyzu. V roku 1827 začal študovať teológiu na univerzite Yale, ktorú v roku 1831 absolvoval a neskôr na nej v rokoch 1834 – 1835 sám pôsobil ako učiteľ. Neskôr bol pastorom v niekoľkých kongregačných protestantských zboroch v Massachusetts, kde sa oženil s Anne Tuckerovou (1812 – 23. januára 1873) a kde sa narodili aj ich tri deti James (* 1837), Anna (* 1841) a Harriet A. (* 1847). V roku 1848 sa stal riaditeľom dievčenskej školy vo Philadelphii.

Záujem o včelárstvo sa počas jeho kazateľskej a učiteľskej kariéry prehĺbil a uvádza sa, že sa chovu včiel venoval čiastočne preto, aby sa zbavil vážnych záchvatov depresií, ktorými trpel. Vykonal mnoho pozorovaní a pokusov a snažil sa zlepšiť existujúce chovateľské postupy.

Objav „včelej medzery“

Naozajstnú revolúciu do včelárstva priniesol, keď v roku 1851 objavil tzv. „včeliu medzeru“. Všimol si, že pokiaľ ponechá malý priestor (menší ako 6,4 mm) medzi plástami, alebo medzi plástami a stenami úľa, včely ju vyplnia propolisom a tým spoja plást s úľom. Pokiaľ ponechá medzeru väčšiu (viac ako 9,5 mm), včely v nej postavia plást z vosku, čím je opäť dosiahnuté pevné spojenie včelieho diela s úľom. Rozmedzie medzi 6,4 a 9,5 mm (uvádza sa 8±2 mm) je včelia medzera, ktorá zostane bez povšimnutia. Z toho vyplýva, že pokiaľ má byť nejaká časť včelieho úľa voľne vyberateľná, musí byť medzi ňou a ostatnými časťami práve takáto medzera. Na základe svojich pozorovaní začal navrhovať nový typ včelieho úľa, ktorý by sa dal voľne rozoberať a rozširovať bez toho, aby dochádzalo k prílišnému podráždeniu alebo zabíjaniu včiel.

 

Úľ s rozoberateľným dielom vynašiel už v roku 1840 poľský kňaz Ján Dzierżon. Jeho úľ však mal pevnú konštrukciu (bez oddeliteľného veka a dna) a neboli v ňom celé rámiky, ale len horné lišty, pričom pri vyberaní sa plásty museli odrezávať. Jeho žiak barón von Berlepsch tieto lišty potom doplnil do celého rámika a svoj objav zverejnil v roku 1853. Inšpiráciou bol pre Langstrotha Huberov rámikový úľ (nazývaný aj zásuvkový, leaf hive), ktorý bol vynájdený vo Švajčiarsku v roku 1789. Bol to plne rozoberateľný, v ktorom boli plásty usporiadané ako listy v knihe, avšak nedali sa vyberať.

 

Langstroth považoval Huberov vynález za prínosný a oceňoval, že s určitou opatrnosťou bolo plásty možné prezerať bez podráždenia včiel, ktoré sa pritom správali prekvapivo pokojne. V knihe Langstroth on the Honey-Bee (1860) uviedol, že keby nezískal tieto skúsenosti, považoval by možnosť vyberania plástov pre praktické využitie za príliš nebezpečné.

Patentovaný úľový systém

V roku 1852 zaregistroval patent na prvý rozoberateľný rámikový včelí úľ. Ten je tvorený odnímateľným dnom a horným vekom, medzi ktorými mohol byť umiestnený ľubovoľný počet tzv. nadstavkov. Každý nadstavok obsahuje 10 drevených rámikov, v ktorých včely stavajú plásty. Pôvodný úľ mal všetky nadstavky rovnako vysoké. Neskôr sa začali používať rozdielne výšky (napr. vysoké nadstavky pre včelí plod a nízke pre med) a spoločná je len dĺžka rámu, ktorá je vždy 448 mm. Vďaka variabilite vnútorného priestoru je možné chovať väčšie výkonnejšie včelstvá. V celom úli je prísne dodržaná včelia medzera. S plástami je teda možné ľubovoľne manipulovať a je možné z nich takmer bez poškodenia získať med a vracať ich na opätovné použitie. Langstroth tiež objavil, že matka môže byť pomocou materskej mriežky uzavretá v najnižšej časti úľa, tzv. plodisku (priestoru, kde kladie vajíčka). Pri tomto spôsobe chovu sú horné nadstavky obsadené iba robotnicami, ktoré sú menšie, takže mriežkou prejdú, a v dôsledku toho obsahujú len med.

Úspech úľového systému

V tej dobe malo včelárstvo pre spoločnosť značnú dôležitosť, pretože med bol významným sladidlom. Langstrothove vynálezy umožnili, aby sa znížili náklady na chov včiel, včelárstvo bolo oveľa jednoduchšie a to urobilo z náročného umenia skutočný priemysel. Philadelphský stolár Henry Bourquin, ktorý bol priaznivcom nadšencov chovajúcich včely, pre neho vyrobil prvé úle a Langstroth ich začal predávať. Neskôr, keď sa ukázalo, že jeho vynález je veľkým prínosom, bol jeho patent široko porušovaný a Langstroth strávil mnoho rokov pokusmi o obhajobu a vymáhanie poplatkov, ale bez úspechu. Langstrothov úľ je aj v súčasnej dobe najpoužívanejším na svete.

Po prvých úspechoch sa Langstroth pustil do písania odborných publikácií. V roku 1853 vydal v Northamptonskom vydavateľstve Hopkins, Bridgman v Massachusetts knihu „Úľ a včela medonosná“ (The Hive and the Honey-Bee), ktorá obsahovala praktické postupy chovu včiel a po viac ako štyridsiatich vydaniach je používaná dodnes. Ďalšia kniha Langstroth on the Honey Bee bola vydaná v roku 1860. Jeho články vychádzali aj v časopisoch.

Úročenie objavov

Od roku 1858, kedy sa usadil v americkom Oxforde v Ohiu, sa venoval chovu včiel naplno. Pozemok mal desať veľkú rozlohu (4 hektáre) a bol pre včely ideálnym miestom. Langstroth so svojim synom Jamesom a miestnymi stolármi vyrábal úle, vysadil okolo cesty rad líp a okolo pozemku jablone. Zasial pohánku a ďatelinu, 0,4 hektára vyhradil pre kvetinovú záhradu, ktorú vysadil druhmi, ktoré majú včely najradšej a hovoril tomu „medová záhrada“. V roku 1863 doviezol prvé talianske včely (včela vlašská). Tie prinášali viac medu ako iné európske včely, ktoré boli v tom čase bežné. So svojim synom potom matky talianskych včiel predával a rozosielal ich poštou po celých Spojených štátoch. Osemizbový tehlový dom, v ktorom býval v rokoch 1858 – 1887 sa teraz volá Langstrothov domček a v popredí záhrady je umiestnená plastika pripomínajúca rozoberateľný úľ, ktorý vynašiel. Je tiež označený ako národná historická pamätihodnosť.

Záver života

V roku 1887, po 29 rokoch v Oxforde, sa Langstroth presťahoval do Daytonu v Ohiu k svojej dcére pani H. C. Cowanovej a jej rodine. Tam tiež v roku 1895 v necelých 85 rokoch zomrel v kazateľskom presbyteriánskom kostole na Wayne Avenue, práve keď začínal kázanie. Je pochovaný na tamojšom Woodlawnskom cintoríne.

Nápis na jeho náhrobku znie:

„Venované pamiatke reverenda L. L. Langstrotha, ‘otca amerického včelárstva’ jeho milujúcimi nasledovníkmi, ktorí pamätajúc na služby, ktoré preukázal svojimi vytrvalými a horlivými pozorovaniami a experimentmi so včelami, zlepšením včelieho úľa a spisovateľskou zručnosťou prejavenou v prvej vedeckej a populárnej. Spojené štáty, vďačne ustanovujú tento pamätník.“

Písomnosti Lorenza L. Langstrotha z rokov 1885 – 1895 sa nachádzajú v knižnici Americkej filozofickej spoločnosti vo Philadelphii.

Vnukom Lorenza L. Langstrotha bol Clyde Cowan (1919-1974), astrofyzik a spoluobjaviteľ neutrína.

Langstrothov dom v Oxforde, Ohio

langstroth

Autor fotky: Nyttend – Vlastní dielo, Volné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=11244503

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.